Univerzita tretieho veku

Menu

Vyhľadávanie


Náboženský život v židovstve novozmluvnej doby: chrámový kult v Jeruzaleme, synagóga

Mgr. Ábel František, PhD.

 

Náboženský život židovstva novozmluvnej doby sa sústreďoval na dvoch centrálnych miestach: v chráme v Jeruzaleme a v synagóge.

Chrám tvoril kultický bohoslužobný priestor, synagóga, ako to naznačuje už samotný názov (zhromaždenie), miesto, kde sa Židia zhromažďovali k modlitbám, vyučovaniu, ale i k riešeniu civilných a obecných záležitostí, a kde sa hovorilo o otázkach, ktoré sa týkali života zboru a obce. I keď väčšiu časť novozmluvnej doby boli Židia ako národné spoločenstvo pod nadvládou cudzích mocností (Perzská ríša, Grécko-Macedónska ríša, Ptolemaiovci, Seleukidovci, Rímska ríša), vedúce kruhy v Jeruzaleme si zachovali svoj vplyv na chrámový kult a na formovanie židovského náboženského života.

Veľkňaz a vrchní kňazi určovali aj naďalej bohoslužobný život v chráme a starousadlé rody mohli vplývať na politické dianie a žiť hospodársky zaisteným životom. 

1. Chrámový kult v Jeruzaleme

Židovský chrám v Jeruzaleme bol už od doby samostatného Izraelského kráľovstva (kráľ Dávid, Šalamún) sakrálnym stredobodom života celého židovského spoločenstva. Dejiny chrámu boli pohnuté: v roku 587 ante, v dobe novobabylónskej ríše, bol zničený kráľom Nebukadnecarom. K jeho obnove došlo až po návrate židovských exulantov v dôsledku Kýrovho ediktu v roku 538 ante. Takzvaný druhý, Zerubábelov chrám bol postavený na mieste predošlého chrámu, v rokoch 528 (525) – 515 ante. Za vlády kráľa Herodesa Veľkého bol chrám úplne obnovený a chrámový obvod bol zväčšený na dvojnásobok. Práce sa začali roku 20/19 ante. Po približne desiatich rokoch bola budova samotného chrámu posvätená, ale aj potom sa ešte desaťročia pracovalo na mohutnom diele. Dokončený bol krátko pred vypuknutím povstania proti Rimanom v roku 64 post. Jedno vtedajšie príslovie: „Kto nevidel Herodesovu stavbu, nevidel nikdy nič pekného.“ Učeníci vravia Ježišovi: „Majstre, pozri, čo sú to za kamene, čo sú to za stavby!“ (Mk 13,2 par).V Ježišových dňoch mal jeruzalemský chrám takisto veľmi veľký význam ako oddávna v dejinách Izraela. Kvôli zachovaniu jeho svätosti sa rozpútal makabejský oslobodzovací boj proti helenistickej infiltrácii. Kruhy zbožných chasidim, ako aj chrámové kňažstvo a levíti, dbali o to, aby sa chrámový kult konal presne podľa predpisov zákona. Pre celé židovstvo bol chrám svätým miestom. Každý deň sa tam prinášali obete. Bol stredobodom pútnických sviatkov, na ktoré prichádzali tisícky pútnikov. Aj prvotný židokresťanský zbor sa pridŕžal chrámu ako miesta uctievania Boha. Cf Mt 5,23n; 17,24-27; Lk 24,53; Sk 2,46; 3,1-10 a.i.). Aj v ťažkých dobách sa bohoslužba konala presne podľa predpisov. Keď Rimania obliehali Jeruzalem, prinášala sa až do konca každodenná obeť. Keď chrám zhorel, stratilo židovstvo svoj viditeľný stredobod. Prežiť duchovne túto hroznú katastrofu bolo možné len preto, že náboženský život židovstva nebol viazaný iba na chrámový kult, ale čerpal silu a oporu aj z iných zdrojov.

 

1.1 Štruktúra chrámu

Vonkajšie nádvorie, nádvorie pohanov.

Samotný chrám s nádvoriami bol oddelený od vonkajšieho nádvoria, ktoré bolo prístupné aj pohanom. Zvonku bolo celé vonkajšie nádvorie obklopené múrom, na vnútornej strane ktorého boli zastrešené stĺporadia okolo celého chrámového nádvoria. Stĺpová hala, ktorá sa nachádzala na východnej strane, nazývala sa hala Šalamúnova, lebo ju vraj vybudoval už kráľ Šalamún (cf J 10,23; Sk 3,11). Vo vonkajšom nádvorí vládol čulý ruch, ako si to vyžadoval každodenný obetný kult a množstvo slávnostných pútnikov. Židia, ktorí prišli do chrámu zďaleka, nemohli priviesť so sebou obetné zviera, preto museli mať možnosť kúpiť obetné zviera na mieste (cf Mk 11,15-19 par; J 2,13-17). V chrámovom obvode platila oddávna týrska mena. Pretože pútnici nemali takéto peniaze, museli si svoje peniaze vymeniť za peniaze platné v chráme. Preto tu mali svoje stánky peňazomenci, prenajaté s povolením službu konajúceho chrámového kňazstva.

Vnútorný plot vonkajšieho nádvoria.

Vonkajšie nádvorie bolo zvnútra oddelené od samotného chrámu a chrámových nádvorí. Na deliacom plote sa nachádzali varovné tabule v gréčtine a latinčine: "Žiaden cudzinec nesmie vstúpiť za túto ohradu okolo chrámu. Kto bude prichytený, sám si bude príčinou svojho trestu smrti." Toto varovanie rešpektovala aj rímska okupačná moc a vyhýbala sa akémukoľvek narušeniu svätej oblasti. Pri vstupnej bráne do vnútorného nádvoria bolo mnoho žobrákov, ktorí čakali na milodary od návštevníkov chrámu (cf Sk 3,2).

Nádvorie žien, mužov, oltár, chrám.

Do východnej časti smeli vstúpiť aj židovské ženy, západná časť bola vyhradená iba židovským mužom, lebo iba oni sa smeli zúčastniť kultu. Na stĺpovej sieni, ktorá obklopovala nádvorie žien, boli pokladničky, do ktorých vkladali ľudia dary pre chrámový kult (cf Mk 12,41-44 par). Pred samotným chrámom nachádzal sa oltár na zápalné obete. V samotnom chráme bol zlatý kadidlový oltár, sedemramenný svietnik, na ktorom neprestajne horelo svetlo, a stôl na predkladané chleby, na ktorý sa každý šabbat kládlo dvanásť nových chlebov.

Najsvätejšia svätyňa.

Najsvätejšia svätyňa bola od ostatného chrámu oddelená závesom. Do nej smel vstúpiť len veľkňaz, a to len jediný krát v roku, vo Veľký deň zmierenia (Jom ha-kippurim), keď mal za celý Izrael vykonať úkon zmierenia. Truhla zmluvy, ktorá kedysi stála na tomto mieste, sa stratila pri zničení chrámu Babylončanmi roku 587 ante. Keď po dvoch generáciách mohli chrám znova vybudovať, ostalo toto miesto prázdne. Pretože krvou kozla, ktorého vo Veľký deň zmierenia obetoval veľkňaz za hriechy Izraela, nemohla už byť pokropená truhla zmluvy, bol ňou pokropený kameň, na ktorom truhla kedysi stála.

1.2 Kňazi, levíti a ostatný personál:

Veľkňaz.

V chráme konali službu kňazi; na ich čele stál veľkňaz. Napriek všetkým nepriaznivým javom, ktoré veľkňazský úrad utrpel v dôsledku politických udalostí počas Makabejských oslobodzovacích bojov a Hasmoneovského kráľovstva (v druhom a prvom storočí ante), ostala úcta a vážnosť tohto úradu zachovaná. Ako predseda synedria bol veľkňaz na čele celého židovstva. Jedine on smel vo Veľký deň zmierenia vykonať kultické úkony, ktorými malo byť získané zmierenie za hriechy národa. Povinný bol iba v tento deň konať kultickú službu. Ale zvykom bolo, že v chráme pôsobil aj v dňoch šabbatu, na sviatky novmesiaca a na tri pútnické sviatky. Každodenne dával priniesť na svoje náklady pokrmovú obeť, ktorú namiesto neho uskutočňovali poverení kňazi.

Vrchní kňazi, veliteľ chrámu, pokladníci.

V hierarchii sa pod veľkňazom nachádzali vrchní kňazi, ktorí, takisto ako veľkňaz, pochádzali z popredných sadukajských jeruzalemských rodín. Ako zástupca veľkňaza konal službu veliteľ chrámu, ktorý vykonával dozor nad kultom a ktorý vykonával policajnú moc v celej oblasti chrámu. Predstavení jednotlivých kňazských oddielov, chrámoví dozorcovia, ktorým boli podriadení levíti, a ďalej pokladníci bývali stále v Jeruzaleme, a mali takisto vplyvné postavenie v chráme a v meste.

Kňazi a levíti.

Veľké množstvo kňazov žilo so svojimi rodinami mimo Jeruzalema v dedinách. Boli zadelení do 24 tried, z ktorých každá mala slúžiť jeden týždeň. Po týždni boli títo kňazi vystriedaní druhou skupinou a vrátili sa domov. Takisto to bolo s levítmi, ktorí spolu s kňazmi vždy jeden týždeň slúžili v chráme, a ktorí sa starali o spev a rozličné iné služby (cf L 10,31n). Kňaz musel dokázať, že má bezvadný kňazský pôvod a smel si vziať ženu len z čistej izraelskej krvi. Podľa predpisov zákona nesmel mať žiadnu telesnú vadu a nesmel sa kulticky znečistiť, napríklad kontaktom s mŕtvym človekom alebo mŕtvym zvieraťom alebo s telesnými výlučkami.

 

1.3 Každodenný priebeh bohoslužby

Medzi kňazmi sa určovalo lósom, ktoré úkony ktorý kňaz vykoná (cf L 1,8n). Kňazi boli zavčas rána vyvolaní heroldom do služby. Len čo kňazi počuli toto volanie, ponáhľali sa pripraviť všetko na presné vykonanie kultu. Každý deň sa vykonávali tieto náboženské kultické úkony:

  1. zapaľovala sa kadidlová obeť zo vzácnych korenín, ktorá vydávala príjemnú vôňu.
  2. na veľkom oltári spaľovaných obetí bol obetovaný bezvadný jednoročný baránok.
  3. okrem toho sa prinášalo množstvo súkromných obetí jednotlivých Židov, ktoré prinášali na znak vďačnosti Bohu (cf L 2,24).

Denná nepretržitá obeť a štyri druhy prinášaných obetí:

  1. Nepretržitá obeť: dva baránky, jeden ráno, ďalší za súmraku (Num 28; Ex 29).
  2. Štyri druhy prinášaných obetí:

a) celopal (holokaust)– obetné zviera je spálené celé (Lev 1).b) obeť za hriech – spálený je tuk, zvyšok obetného zvieraťa patrí kňazovi (Lev 4-5).c) obeť spoločenstva: obeť vďaky, eucharistická obeť - spálený je tuk, zvyšok obetného zvieraťa sa delí medzi kňaza a toho, kto obeť priniesol (Lev 3).

d)  pokrmová obeť - rovnako ako v prípade obete za hriech (Lev 2).

 

1.4 Pútnické sviatky

Keďže Jeruzalem tvoril sakrálny stredobod celého židovského národa, bolo túžbou každého zbožného žida, nech už žil kdekoľvek, navštíviť chrám v Jeruzaleme aspoň na veľké sviatky. Na veľké sviatky prichádzalo do Jeruzalema mnoho pútnikov. Ich počet často prevyšoval počet obyvateľov mesta, ktorých bolo okolo 25 tisíc. Obyvatelia Jeruzalema poskytovali pútnikom ubytovanie zadarmo, lebo Jeruzalem bol pokladaný za vlastníctvo celého Izraela. Boli presvedčení, že modlitby tu povedané, majú zvláštne zasľúbenie. 

Pascha: Prípravné úkony. Na jar sa v Jeruzaleme svätil sviatok paschy ako spomienka na vyslobodenie z egyptského otroctva. Každá rodina alebo skupina pútnikov musela urobiť starostlivé prípravy (cf Mk 14,12 par). Miestnosť, v ktorej sa mal konať hod paschy, sa musela dôkladne prezrieť, či tam nie je niečo kvaseného, a všetok kvas musel byť vymetený. Lebo kedysi pri východe z Egypta jedli len nekvasené chleby (cf Ex 12,1-28; 1K 5,6-8). Miestnosť musela byť dosť veľká na to, aby sa na hostine paschy mohli všetci zúčastniť v ležiacej polohe. Jednoročný bezvadný baránok - samček - bol prinesený do chrámu, vo vnútornom nádvorí bol podľa predpisov zarezaný a potom upečený a pripravený, a to za starostlivého zachovávania zákonných predpisov. Táto príprava hodu paschy sa konala v priebehu popoludnia 14. Nisana, a do večera musela byť skončená. Keď sa západom slnka začal nový deň - ako je to vždy podľa židovského kalendára -, konala sa v kruhu rodiny alebo skupiny liturgia paschy a hod paschy.

 

Priebeh hodu paschy. Z traktátu Mišny Pesachim sa dozvedáme o priebehu slávnosti. Tieto ustanovenia boli síce zapísané až v druhom storočí post, ale v Ježišovej dobe to malo zrejme v podstate ten istý priebeh. Hod paschy sa začína posväcovacím výrokom, ktorý hovorí otec rodiny nad prvým kalichom vína. Potom sa je predjedlo, ktoré pozostáva z horkých zelín. Potom sa prináša jedlo, ale zatiaľ sa ešte neje. Pripraví sa druhý kalich vína, ale zatiaľ sa nepije. Nasleduje paschová liturgia, v ktorej otec odpovedá na otázky svojho syna: Syn: „V čom je rozdiel medzi touto nocou a inými nocami? Lebo inokedy jeme kvasené a nekvasené veci, a dnes len nekvasené. Inokedy jeme mäso upečené, udusené a uvarené, dnes iba upečené...“ Otec odpovedá poukazom na východ z Egypta. Nekvasený chlieb sa je, lebo Izrael sa musel z Egypta tak náhliť, že nemohli čakať, kým cesto vykysne. Horké zeliny: spomienka na to, že Egypťania strpčovali život otcov v Egypte. A na slávnosť sa smie jesť len upečené mäso. Pascha sa týmto spôsobom svätí preto, aby človek v každej generácii pozeral na seba, akoby on sám bol vyšiel z Egypta.

Ako chválospev nasleduje potom prvá časť tzv. Hallelu, t.j. Ž 113 (resp 113-114). Potom sa pije druhý kalich. Až teraz sa je hlavné jedlo, ktoré otec rodiny uvádza modlitbou nad nekvaseným chlebom: je sa paschový baránok s nekvaseným chlebom a horkými zelinami. Modlitba nad tretím kalichom zakončuje slávnostnú hostinu. Na konci sa spieva druhá časť Hallelu, t.j. Ž 114 (resp 115) až 118 (cf Mk 14,26 par). Potom sa povie chválorečenie nad štvrtým kalichom.

 

Rámec, do ktorého je u synoptikov zaradená správa o poslednej večeri Ježiša s učeníkmi, predpokladá židovskú slávnosť paschy (Mk 14,12-17.26).

 

Svätenie paschy po zničení chrámu. Keď roku 70 post bol zničený chrám, nebolo možné rituálne zabíjať baránky a pripravovať ich. Odvtedy všade vo svete svätia Židia tento sviatok bez baránka. Ale udržujú nádej, že raz príde deň, keď sa opäť budú môcť prinášať paschové baránky do obnoveného chrámu a v svätom meste svätiť tento sviatok. Táto nádej je vyjadrená v slovách, ktorými zakončujú sviatok paschy: „Na budúci rok v Jeruzaleme.“ Letnice: 50 dní po sviatku paschy nasledovali Letnice (cf Sk 2,1; 20,16; 1K 16,8) Tento sviatok sa svätil ako obetovanie prvotín z úrody. Prvotiny z úrody sa priniesli do chrámu ako vďaka za požehnanie a úrodu. V tento sviatok si pripomínali aj odovzdanie zákona na Sinai. Tento obsah sviatku pretrval aj zničenie Jeruzalema a dodnes sa zachováva.

 

Sviatok stánkov: V jeseni sa svätil sviatok stánkov (cf J 7,2). V slávnostnej procesii ďakovali Bohu za úrodu a prinášali obeť vody. Sedem dní bývali v malých chatkách, čím si pripomínali cestu Izraela po púšti. Po roku 70 post sa to už nedalo robiť pri chráme, ale všade si stavali chatky a tak svätili sviatok ďalej.

 

Veľký deň zmierenia: Okrem týchto troch pútnických sviatkov, ktoré sa slávili v Jeruzaleme, pričom chrám bol stredobodom, mal pre celý národ význam predovšetkým Veľký deň zmierenia (Jom ha-kippurim), ktorý sa svätí v jeseni. Veľkňaz vykonal obrad zmierenia, ktorý je predpísaný v Lev 16. Najprv obetoval jedného kozla na zmierenie svojich vlastných hriechov. Potom naložil na druhého kozla hriechy národa a poslal ho do púšte (cf Žid 7,1-10,18). Po roku 70 post sa ani tento obrad nemohol uskutočňovať, a tak sa Veľký deň zmierenia odvtedy svätí ako Deň obrátenia, keď sa ľud postí (cf Sk 27,9) a vyznáva svoje hriechy. 

2. Synagóga

Dalo by sa predpokladať, že začiatok synagóg možno datovať už do doby po roku 587 ante, keď boli Židia odvlečení do Babylonu. Nie je to však doložené žiadnym záznamom. Prvé spoľahlivé svedectvá pochádzajú až z 3. storočia ante. Vtedy už existovali synagógy v egyptskej diaspóre.

Z druhého storočia sa spomína synagóga v Antiochii. Pôvod synagógy treba teda hľadať v diaspóre. Synagóga bola stredobodom zborového a obecného života, takže sa tam schádzali príslušníci židovského spoločenstva aj na porady o obecných záležitostiach a hovorili o otázkach, ktoré sa týkali života zboru a obce. Synagóga slúžila aj ako škola.

Na niektorých miestach slúžila bohoslužobná miestnosť aj ako miestnosť na vyučovanie, inde bola pri synagóge vybudovaná samostatná škola. Učiteľ učil deti čítať zákon a uvádzal ich do jeho pochopenia. Okrem elementárnej školy pestovali učenci svoje štúdium takisto buď v synagóge alebo škole. Zákonníci tam sprostredkovávali svojim žiakom vysoké umenie výkladu zákona.

2.1 Synagógy v Ježišovej dobe

Stavanie synagóg sa ujalo aj v Palestíne. V Ježišovej dobe bola synagóga prakticky v každom meste a dedine, kde bývali Židia. Vo väčších mestách - Rím, Alexandria, Antiochia - bolo viac synagóg. V synagógach sa konali bohoslužby, študoval sa tam zákon, vyučovali sa deti. Spojenie zákona a synagógy bolo pre Židov v novozmluvnej dobe úplnou samozrejmosťou (cf Sk 15,21).

Budova synagógy. Spravidla šlo o dom s obdĺžnikovou základňou, obrátený smerom k Jeruzalemu. Pri vchode stáli nádoby s vodou, aby sa každý vstupujúci mohol rituálne očistiť. Hlavná miestnosť bola jednoduchá. V jednom výklenku boli uložené zvitky Písma, ktoré sa na bohoslužby vyberali.

V starších dobách používali na to prenosné drevené skrinky. Neskôr na strane budovy, ktorá bola obrátená k Jeruzalemu, bola pevne vbudovaná skrinka na Tóru. Na bohoslužbe sa váženým ľuďom dávali osobitné miesta. Učenci sedeli na katedre Mojžišovej (Mt 23,2), chrbtom k skrinke s Tórou, tvárou k ľuďom.Ornamenty a obrazová výzdoba v synagógach. V niektorých synagógach bola podlaha vykladaná mozaikou (ornamenty, znaky zvieratníka, biblické scény).

Na západnom brehu Eufratu bola vykopaná synagóga. Na jej stenách bol celý cyklus obrazov z biblických príbehov. Na týchto maľbách vidno orientálne, rímske a západné vplyvy. Vidíme z toho, že židovstvo diaspóry nebolo uzavreté pred kultúrnymi vplyvmi okolitého sveta. Aj v palestínskych synagógach sa našli obrazy zvierat a ľudí. Zákaz robenia obrazov (Ex 20,4) sa teda nie vždy a všade chápal ako zákaz akéhokoľvek zobrazovania živých bytostí.  Ruiny synagógy v Kafarnaum (z doby po 1. stor. po Kr.) 

2.2 Miestne synagogálne zbory

Synagóga slúžila miestnemu židovskému zboru. Ten sa mal starať o jej udržiavanie. Synagogálny zbor mal trojčlenné predsedníctvo. Jeden člen predsedníctva mal na starosti správu vonkajších záležitostí.

 

Funkcionári synagógy. Funkcionári synagógy boli dvaja: predstavený synagógy a sluha. Archisynagóg bol volený z najváženejších členov obce. On viedol bohoslužby a bol zodpovedný za ich správny priebeh (cf L 13,14). On určoval toho, kto sa bude modliť a kto bude predčítať, ako i vhodného človeka spomedzi prítomných, ktorého vyzval, aby povedal kázeň (cf Sk 13,15). Sluha priniesol zvitok Písma (cf L 4,20) a poprosil o službu tých, ktorých predstavený synagógy určil na modlitbu, predčítanie a kázeň. Často mu bolo zverené aj vyučovanie detí. Kňazi a zákonníci nemali v zbore osobitný úrad, ale ľudia si radi vypočuli prednášku rabína a kňaza, ak bol prítomný, prosili o udelenie požehnania.

 

Trest palicovaním. Ak sa niektorí členovia obce dopustili priestupku proti zákonu a boli odsúdení na palicovanie (cf 2K 11,24), vykonávateľom potrestania bol synagogálny sluha. Takéto tresty vynášalo kolégium troch sudcov, keď sa niekto viackrát úmyselne dopustil priestupku proti Tóre, keď napr. ignoroval predpisy o čistote. Počet úderov nesmel byť väčší ako 39, aby sa za nijakých okolností neprekročilo ustanovenie Dt 25,3, kde sa spomína 40 úderov.

 

Almužny v synagogálnom zbore. Almužny, ktoré prinášali členovia zboru (cf Mt 6,1), zhromažďovali na to osobitne určení ľudia.

2.3 Prvky bohoslužby v synagóge

Podmienka konania bohoslužby v synagóge. Aby sa bohoslužba v synagóge mohla konať, muselo byť prítomných aspoň desať mužov. Samotná synagogálna bohoslužba obsahovala tieto prvky: vierovyznanie: priznanie sa k jedinému Bohu; modlitba; čítanie Písma; poučovanie o Božej vôli.Prvky chrámovej bohoslužby v synagóge. Priznanie sa k Bohu Izraela a kňazské požehnanie malo pevné miesto aj v chrámovej liturgii. Po zničení chrámu sa v synagógach zachovávala živá spomienka na chrám. Bol v nich sedemramenný svietnik ako kedysi v chráme. Modlievali sa v dobe, keď sa v chráme prinášali pravidelné obete (cf Sk 3,1). Modlili sa, aby chrám bol opäť obnovený.Čas bohoslužieb v synagóge.  Bohoslužobné zhromaždenia boli v deň šabbatu,  ale aj cez týždeň, najmä v pondelok a štvrtok, a na veľké sviatky.

2.4 Priebeh synagogálnych bohoslužieb

Priebeh bohoslužby zostal podnes v podstate taký istý ako v Ježišových dňoch.

Bohoslužba mala dve časti, jednu viac liturgickú, druhú viac náukovú

Liturgická časť bohoslužby:

Šema Jisrael: (Počuj Izrael) Najprv odriekali Šema Jisrael. Žid recitoval toto vyznanie každé ráno, každý večer. Toto vyznanie sa skladá z troch odsekov Písma. Ich presné vymedzenie stanovili učenci po roku 70 post. Jeho označenie, Šema Jisrael, sú prvé slová prvého odseku Dt 6,4-9 + Dt 11,13-21 + Dt 15,37-41. Ustanovenie v Dt 6,4-9 chápali doslovne: Keď šli recitovať Šema a keď sa šli modliť, zakladali si tzv. modlitebné remienky na čelo a na ruky, a na zárubňu domových dverí upevňovali škatuľku (hbr. Mezuza), do ktorej vložili malý zvitok s textom Šema. Na okraje šiat si mali dať strapce, ktoré by im pripomínali Božie prikázania.Šemone esre: Po Šema nasledovala modlitba osemnástich prosieb Šemone esre. Existujú dve variácie tejto modlitby: babylonská a palestínska. Modlitba je popretkávaná 18 benedikciami, chválorečeniami. Na jednotlivé chválorečenia a prosby odpovedá zbor slovom AMEN, a tak si osvojuje to, čo bolo povedané v modlitbe, cf 1K 14,16.Obsah modlitby Šemone esre: Prosby o každodenné potreby, prosba o odpustenie, prosba, aby sa priblížila doba spásy, prosba o rosu a dážď.

Nové prvky v Šemone esre od konca 1. storočia post:. Od konca 1. storočia: nech odpadlíci (= kresťania) nemajú žiadnu nádej, a drzá vláda (= Rím) nech je čím skôr vykorenená. Odvtedy, čo sa v synagogálnych bohoslužbách začala vyslovovať táto kliatba proti kresťanom, boli títo definitívne vylúčení zo židovských zborov a bolo im zabránené vstupovať do synagóg (cf Lk 6,22; J 9,22; 12,42; 16,2).

Požehnanie v liturgii: Ku koncu liturgickej časti, ešte v rámci Šemone esre, sa hovorilo kňazské požehnanie podľa Nu 6,24-26. Ak bol prítomný kňaz, povedal požehnanie on. Ak nebol prítomný kňaz, povedal toto požehnanie niektorý člen zboru, a to vo forme prosby k Bohu. Modlitba sa skončila poslednou benedikciou. 

 

Náuková časť bohoslužby: 

Skladala sa z čítania Písma a výkladu.Čítanie z Tóry: Pre čítania z Tóry vytvoril sa postupne sled perikop (paraša). Každý židovský muž smel vystúpiť dopredu a čítať z Písma. Bolo zakázané prednášať Písmo spamäti, lebo znenie zákona sa za žiadnych okolností nesmelo zmeniť.

Aramejské targumy: Pretože ľudia už nerozumeli hebrejčinu, bolo potrebné preložiť biblický text do hovorovej aramejčiny. Vedľa predčitateľa stál tlmočník, ktorý prekladal verš za veršom do aramejčiny. Postupne nadobúdali tieto aramejské preklady v ústnej tradícii pevnejšiu formu. Písomné fixovanie týchto tzv. TARGUMOV (t.z. prekladov) bolo síce robené až od 5. st. post, ale predtým prebiehal dlhý proces ústnej tradície. Dá sa predpokladať, že už v Ježišovej dobe existovalo viac alebo menej zaužívané znenie aramejského prekladu.Mk 4,12 a targum k Iz 6,9n: Tak napr. v Mk 4,12 sa uvádza citát z Iz 6,9n. Jeho znenie na konci zodpovedá nie textu hebrejskej Biblie, ale targumu. Tu nie je celkom vylúčená možnosť obrátenia, ktorá môže viesť k odpusteniu. Z tejto podobnosti medzi Mk 4,12 a prorockým targumom sa dá dedukovať, že aramejský preklad, ktorý bol zapísaný až neskôr, sa zakladá na tradícii, ktorá na tomto mieste určite siaha až do dní Ježišových.Čítanie z prorockých kníh: Po čítaní Tóry nasledovalo čítanie z prorockých kníh. Poradie odsekov z prorockých kníh nebolo v novozmluvnej dobe ešte pevne stanovené, takže predčitateľ si mohol sám vybrať text. Čítanie z prorokov sa nazývalo haftara.

Kázeň: Po čítaní Písma mohla nasledovať kázeň. Kázať bolo dovolené každému mužskému členovi zboru. Kázeň bola často len opisným vysvetlením biblického textu, do ktorého s obľubou vpletali aj iné biblické miesta.Ježišova kázeň v synagóge, Lk 4: Ježiš využil toto právo, L 4,16-30. Ježiš vstal, aby predčítal. Priniesli mu zvitok proroka Izaiáša. Otvoril ho a prečítal slová Iz 61,1n. Zvinul zvitok, odovzdal ho synagogálnemu sluhovi a sadol si. Sediačky hovorí kazateľ poučujúcu prednášku. Ježišova kázeň obsahuje na začudovanie všetkých len jednu provokujúcu vetu: "Dnes sa splnilo pred vašimi ušami toto miesto Písma".Midraše: Široká tradícia výkladov Písma, ktoré sa zbierali k jednotlivým knihám, bola potom zapísaná v tzv. midrašoch. Prvé midraše zapísali rabíni v 2. st. post a v nasledujúcich storočiach vznikla bohatá literatúra tohto druhu.Kázne v helenistických synagógach: V helenistických synagógach sa občas hovorili aj prednášky, do ktorých boli zaradené aj rozličné zvraty z helenistickej populárnej filozofie.    

2.5 Príloha

Modlitba osemnástich prosieb

Modlitba šemone 'esre sa ustálila približne v dobe novozmluvnej, i keď nadväzuje na tradíciu omnoho staršiu. Máme ju zachovanú v dvoch recenziách, palestínskej a babylonskej. Palestínska recenzia je na rôznych miestach rozšírená ďalšími obratmi, ktoré však nemenia jej zmysel. Babylonská recenzia je takmer dvojnásobne dlhšia, na mnohých miestach rozvíja jednotlivé prosby, ale ich zmysel i postup sleduje rovnako bezo zmeny (14. prosba - Jeruzalem -je rozdelená na dve: Jeruzalem a Mesiáš. Celkový počet prosieb je tak v babylonskej recenzii o jednu vyšší).  

Na tomto mieste uvádzame preklad kratšej, palestínskej recenzie:

  1. Buď pochválený, Hospodine, Bože náš a našich otcov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, veľký, mocný a hrozný Bože, najvyšší Boh, Stvoriteľ nebies i zeme, pavéza naša a našich otcov, naša nádej vo všetkých pokoleniach! Pochválený buď, Hospodine, pavéza Abra­hámova!
  2. Ty si bohatier, ktorý ponižuje vyvýšených, silných, ktorý súdi násilníkov, večne živý, ktorý kriesiš mŕtvych; ktorý dávaš vanúť vetru a zostupovať rose, ktorý sa staráš o živých a mŕtvych kriesiš; nech nám zaraz vyvstane pomoc! Pochválený buď, Hospodine, ktorý kriesiš mŕtvych!
  3. Svätý si a hrozné je tvoje meno a nie je Boha okrem teba. Pochválený buď, Hospodine, Bože svätý!
  4. Daruj nám, Otče náš, svoje rozpoznanie a múdrosť i rozumnosť z tvojho zákona. Pochválený buď, Hospodine, ktorý daruješ rozpoznanie!
  5. Priveď nás späť k sebe, Hospodine, aby sme sa v pokání obrátili, obnov naše dni, ako bývali predtým. Pochválený buď, Hospodine, ktorý máš zaľúbenie v kajúcich!
  6. Odpusť nám, Otče náš, pretože sme zhrešili proti tebe; zhliadni a vzdiaľ od svojich očí naše prestúpenia, pretože veľké je tvoje milosrdenstvo. Pochválený buď, Hospodine, bohatý v od­pustení!
  7. Pozri na našu núdzu, ujmi sa našej veci a vysloboď nás pre svoje meno. Pochválený buď, Hospodine, Zástanca Izraela!
  8. Uzdrav nás, Hospodine, Bože náš, z bolesti nášho srdca, stonanie a vzdychanie od nás vzdiaľ, uzdrav naše rany. Pochválený buď, Hospodine, ktorý uzdravuješ nemocných svojho ľudu, Izraela!
  9. Požehnaj nám, Hospodine, Bože náš, tento rok vo všetkom dobrom a jeho plodinách a pri­blíž skoro rok určeného času nášho vykúpenia; dávaj rosu i dážď na pôdu zeme a nasýť svet z pokladov svojej dobroty; požehnaj dielu našich rúk. Pochválený buď, Hospodine, ktorý žehnáš roky úrodou!
  10. Daj zaznieť veľkej poľnici nášho oslobodenia a pozdvihni koruhvu (zástavu) k zhromaždeniu na­šich zajatých. Pochválený buď, Hospodine, ktorý zhromažďuješ zahnaných svojho ľudu, Izraela!
  11. Povolaj nám znovu sudcov, ako bývali, a správcov ako na počiatku; buď ty sám kráľom nad nami. Pochválený buď, Hospodine, ktorý miluješ právo!
  12. Odpadlíkom nebuď žiadnou nádejou a skoro, za našich dní vyhlaď spupnú nadvládu; nazorejskí a kacíri nech v okamžiku zaniknú, sú vymazaní z knihy živých a so spravodlivými nie sú zapísaní Pochválený buď, Hospodine, ktorý znižuješ spupných!
  13. Nad tými, kto sa pripojili k tvojmu ľudu, nech sa rozprestrie tvoje milosrdenstvo, a daj nám dobrú odmenu s tými, kto činia tvoju vôľu. Pochválený buď, Hospodine, nádej spravodlivých!
  14. Zľutuj sa, Hospodine, Bože náš, nad Jeruzalemom, tvojim mestom, a nad Sionom, príbytkom tvojej slávy, i nad kráľovstvom domu Dávida, tvojho spravodlivého Pomazaného. Pochválený buď, Hospodine, Bože Dávidov, ktorý buduješ Jeruzalem!
  15. Počuj, Hospodine, Bože náš, hlas našej modlitby a zmiluj sa nad nami; lebo ty si Boh milostivý a súcitný. Pochválený buď, Hospodine, ktorý počuješ modlitby!
  16. Nech sa zapáči Hospodinovi, Bohu nášmu, prebývať na Sione, aby ti tvoji služobníci slúžili v Jeruzaleme. Pochválený buď, Hospodine, nech ti slúžime v bázni!
  17. Ďakujeme ti, Hospodine, Bože náš, za všetko dobré, za lásku a milosrdenstvo, ktoré si na nás i na našich otcoch preukázal (kedykoľvek sme sa obávali, že naše nohy poklesnú, tvoja láska nás posilnila). Pochválený buď, Hospodine, Najdobrotivejší, tebe patrí chvála!
  18. Nech tvoj pokoj spočinie na tvojom ľude Izraeli a požehnaj nás všetkých vospolok. Pochvá­lený buď, Hospodine, ktorý tvoríš pokoj! 

© 2006-2010 Centrum ďalšieho vzdelávania UK 
webdizajn a CMS od RIESENIA.com