doc. RNDr. Katarína Ducková, CSc.

doc. RNDr. Jozef Seginko, CSc.

prof. RNDr. Vladimír Špringer, CSc.

 

1.   ÚVOD

Farmácia je odbor zdravotníctva, ktorý sa v oblasti vedeckej aj praktickej zameriava na liečivá a lieky.

Liek má významnú úlohu v procese zdravotnej starostlivosti, slúži k ochrane zdravia, resp. jeho obnoveniu v prípade choroby.

Liek je konečný produkt farmaceutického, chemického, mikrobiologického a lekárskeho výskumu a farmaceutickej výroby. Je to výrobok všestranne prispôsobený na to, aby mohol splniť preventívne, terapeutické a diagnostické poslanie. Všestranným prispôsobením rozumieme to, že má určitú liekovú (aplikačnú) formu (masti, tablety, injekcie atď.), musí mať vhodný obal, ktorý zabezpečí jeho stálosť a musí mať príslušné označenie, ktoré ho identifikuje a vymedzuje spôsob jeho dávkovania a užitia (upotrebenia).

Liek je výsledkom kolektívnej činnosti rôznych odborníkov, ktorí sa podieľajú na jeho vzniku v štádiu výskumu, vývoja a výroby.

Do výskumného procesu vstupuje odborník v čase, keď potenciálna liečivá látka bola syntetizovaná alebo izolovaná, analyticky skontrolovaná a vo farmakologickej štúdii sa potvrdil jej účinok. Z liečivej látky sa formuluje lieková forma, často niekoľko liekových foriem, pretože podľa okolností sa tá istá liečivá látka aplikuje perorálne, parenterálne alebo externe. Veľmi dôležitú úlohu zohrávajú aj použité pomocné látky, ktorými regulujeme účinok lieku. Dôležitou súčasťou výskumu a vývoja nového lieku je sledovanie jeho fyzikálnej, chemickej a mikrobiologickej stálosti v urých-lených (stresových) a dlhodobých testoch. Na základe výsledku sa potom pridávajú rôzne stabilizačné prísady. Ak prejde hodnotenie lieku úspešne celým predklinickým a klinickým skúšaním, spĺňa akostné ukazovatele príslušného liekopisu a normy, po skončení povoľovacieho riadenia odovzdáva sa do vý-roby. V priebehu výroby sa sleduje štandardnosť vyrábaného prípravku a akostné ukazovatele. Transformácia liečivej látky v liek je neodmysliteľnou súčasťou úsilia všetkých zainteresovaných na rôznych stupňoch výskumu, výroby a kontroly, aby pacient dostal bezpečný liek.

Lieky sa pripravujú nielen z chemicky syntetizovaných liečiv, ale aj z látok prírodného charakteru. Pozornosť sa zameriava na rastlinné orgány, ktoré sú predmetom farmaceutického použitia, ako aj na čas a spôsob zberu vzhľadom na obsah účinných látok. Preto je potrebné zoznámiť sa s biogenézou obsahových látok rastlín a charakteristikou jednotlivých skupín sekundárnych metabolitov, ktoré môžu byť súčasťou hromadne vyrábaných fytofarmák. Pozornosť sa venuje aj problémom biotechnologickej produkcie sekundárnych metabolitov, či interakciám a nežiaducim účinkom fytofarmák. Nie je zaned-bateľné ani zisťovanie rezíduí cudzorodých látok a príčin vzniku artefaktov prírodných látok. Problémy treba riešiť pri štandardizácii rastlinných extraktov a fytofarmák, ako aj v legislatíve kontroly kvality drog v SR, EU. Vývoj neustal ani v tejto oblasti a zameriava sa aj na možnosti prenosu génov do rast-linnej bunky a ich vplyv na tvorbu terapeuticky účinných rastlinných produktov.

Ťažiskovou oblasťou sú aj prípravky a vybrané metódy technológie výroby farmaceutických prípravkov, na ktorých sa podieľajú mikroorganizmy, imunologické prípravky, ako sú vakcíny, pro-fylaktické a terapeutické séra, imunoglobulíny a diagnostiká. Výsledky výskumu vyústili aj do výroby imunomodulačných prípravkov, mnohé z nich sa už používajú v klinickej praxi.

Okrem vyššie uvedeného pôvodu liečiv ako izolátov z rastlinného alebo živočíšneho materiálu, nové liečivo môže vznikať viacerými cestami. Rozhodujúcu a nezastupiteľnú úlohu tu zohráva chémia. V chemických laboratóriách sa dajú pripraviť nové látky, ktorých štruktúra je len málo odlišná od zná-mych a používaných liečiv. Za pomoci moderných počítačových prístupov sa dajú naprojektovať nové chemické štruktúry, ktoré potom syntetici pripravia.

Dnes je všeobecne známe, že už malá zmena chemickej štruktúry látky (liečiva) môže výrazne zmeniť biologický účinok. Preto štúdium vzťahu chemickej štruktúry a biologického účinku je pri vývoji nového liečiva obzvlášť významné. Na vzťah štruktúry a účinku poukazuje napríklad sku-točnosť, že medzi optickými izomérmi nachádzame výrazné rozdielnosti v účinnosti. Na druhej strane však je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť, že poznáme štrukturálne značne odlišné liečivá, ktoré však vykazujú rovnaký biologický účinok.

Žiadna nová látka sa nestane liečivom len tým, že bola izolovaná alebo bola zosyntetizovaná. Liečivom sa stane po dlhodobých a zložitých testoch. Okrem hodnotenia jej fyzikálno-chemických vlastností (chemická štruktúra, stabilita, rozpustnosť, bod varu, bod topenia a i.) sa rozhodujúci dôraz kladie na jej schopnosť ovplyvniť funkciu (často patologicky zmenenú) bunky, tkaniva, orgánu, resp. celého organizmu. Musí byť teda zhodnotený jej biologický účinok. Pri každom liečive je nutné poznať aj jeho toxikologický profil (akútna toxicita, chronická a subchronická toxicita, vplyv na vývoj plodu počas tehotnosti, prípadná karcinogenita).

K tomu, aby liečivo mohlo v organizme účinkovať, musí sa do organizmu dostať jednou z možných aplikačných ciest – ústami, rektálne, injekčne, do dutín a pod. V súvislosti s osudom liečiva v organizme je potrebné poznať mechanizmy jeho resorpcie (vstrebávania), distribúcie, redistribúcie, biologickej dostupnosti, metabolizmu a vylučovania.

Keď je liečivo zanesené (zvyčajne krvným prúdom) na miesto svojho pôsobenia je potrebné poznať a analyzovať mechanizmy jeho účinku. V súčasnosti sa tieto mechanizmy študujú na celulárnej, subcelulárnej a molekulárnej úrovni. Tieto vedomosti a poznatky sa využívajú pri optimálnom použití (alebo využití) liečiv v závislosti od konkrétneho stavu pacienta v terapeutickej praxi. Ide o to, aby bol aplikovaný pravý liek, najsprávnejšou aplikačnou formou, v pravý čas a v správnej dávke. Pri hodnotení farmakoterapie nie je možné obísť efektívnosť liečby a výskyt prípadných nežiaducich účinkov liečiv.

Systém zdravotníctva predstavuje vzájomne prepojenú sústavu, ktorej funkčnosť spočíva na systéme prevencie, diagnostiky a terapie. Z hľadiska prevencie a terapie má potom nezastupiteľné mie-sto liek, jeho kvalita, bezpečnosť a účinnosť. Vzhľadom na to, že farmakoterapia predstavuje základný terapeutický nástroj, dotýka sa otázka liekov najširších vrstiev obyvateľstva.

Liek má významnú úlohu v procese zdravotnej starostlivosti pri zlepšení zdravotného stavu obyvateľstva. Preto, ak chceme vyjadriť vzťahy spotreby liekov z celospoločenského hľadiska a dať im adekvátnu mieru postavenia, musíme zachovať komplexný prístup, ktorý na základe komparácie vzťahov umožní jednoznačne reflektovať efektívnosť zdravotníckej starostlivosti, ktorá však vzhľadom na svoje poslanie nepredstavuje prioritu ekonomickú, ale výlučne farmakologickú, a teda medicínsku.

 

2.   Stručná história farmácie

 

Prvá etapa histórie farmácie siaha do 4. storočia p. n. l. a zahŕňa etapu vývoja zdravotníctva, ktorú nazývame “liečiteľstvom”. Starostlivosť o zdravie v tejto prvej etape v celej šírke, včítane poznávania, prípravy a podávania liečiv, vykonávala jediná osoba “liečiteľ”. Za najvýznamnejšieho predstaviteľa tejto prvej etapy liečiteľstva je považovaný Hippokrates (460 – 377 p. n. l.), ktorý zdravie a chorobu nepokladal za dar alebo trest nadprirodzených bytostí, ale zmenu rovnováhy štyroch telesných tekutín (čierna žlč, žltá žlč, sliz, krv). Hippokratova liečba liekmi vychádzala z vhodného výberu liečiv zo šty-roch základných skupín (chladivé, zohrievajúce, navlhčujúce a vysušujúce).

Druhá etapa zahŕňa obdobie od 4. storočia p. n. l. asi do polovice 1. storočia n. l. Táto etapa sa vyznačuje potrebou špecializácie liečiteľskej funkcie, z čoho vyrástla aj skupina špecialistov, ktorých úlohou bolo zabezpečenie liečiv. Boli to tzv. rhizotomovia (rhizotomoi – krájači korenín), korenári. Títo zbierali rastliny, upravovali ich sušením, mletím a predávali liečiteľom. V tomto období v oblasti lie-čiteľstva zaujíma významné miesto tzv. empirická škola, ktorá pri terapii kladie zvláštny dôraz na používanie špeciálnych liečiv na každú chorobu. Tieto snahy viedli k rozšíreniu počtu liečiv, ako aj k príprave zložených – polyfarmaceutických prípravkov. Z nich sa do histórie zapísali hlavne theriaky – liečivé prostriedky zložené z viac ako 50 liečiv, používané hlavne ako antidotum pri pokúsaní jedo-vatými živočíchmi.

Pre ďalšiu etapu rozvoja liečiteľstva z farmaceutického hľadiska mal v histórii významné miesto Grék Galenos (129/30 – 200), ktorý sa pokladá za posledného starovekého liečiteľa. Galenovi sa prisudzuje významné miesto v histórii, nakoľko vyzdvihol liečiteľstvo od remesla k “vede”. Galenos mal významné miesto aj z hľadiska jeho farmaceutickej (lekárenskej) funkcie. Dokladom toho je rozsiahla publikačná činnosť (400 spisov, z nich zachovaných okolo 100), ktorá z hľadiska liečiv zapadá do oblasti farmakognózie, prípravy liečiv, hodnotenia vlastností liečiv, ako aj farmakoterapie. Učenie Galena bolo uznávané až do 16. storočia, kedy ho obsahovo obohatil Paracelsus (1493 – 1541). Najvýznamnejšie spisy Galena:

• De simplicium medicamentorum temteramentis ac facultatibus (O vlastnostiach a liečivých schopnostiach simplicií) – 11 kníh;
• De compositione medicamentorum secundum locos (O zložení kompozít so zreteľom na lo-kality ochorení) – 10 kníh;
• De compositione medicamentorum per genera (O zložení kompozít z hľadiska ich druhov) – 7 kníh;
• De antidotis (O antidotách) – 2 knihy.

V tejto súvislosti treba uviesť, že spisy Galena sa stali základom prvého európskeho receptára (liekopisu), za ktorý sa pokladá Antidotarius magnus (začiatok 12. storočia) obsahujúci viac ako 1100 predpisov liečiv.

Diferenciácia farmaceutickej funkcie v rámci liečiteľstva prebiehala v období 1. až 12. storočia v jednotlivých krajinách rozdielne. Priorita sa prisudzuje starovekej Rímskej ríši, kde už koncom 1. sto-ročia p. n. l. vznikajú vojenské nemocnice a v nich postupne aj lekárne. Z tohto obdobia pochádza aj názov “pharmacopoeus”. Stavovské pomenovanie lekárnik (apothecarius) sa viaže s obdobím 13. až 14. storočia.

Vznik klasickej európskej lekárne ako špecializovanej zdravotníckej inštitúcie je spojený s úze-mím arabskej islamskej ríše. Arabské verejné lekárne vznikli v Bagdade v poslednej štvrtine 8. storočia.

Na našom území v období 9. a 10. storočia história zaznamenáva liečiteľstvo ľudové a mníšske. Prvé správy o lekárni na území Slovenska sa viažu na benediktínsky kláštor na Zobore pri Nitre, kde bol lazaret a pravdepodobne aj lekáreň. Historicky potvrdené doklady o lekárnikoch a lekárňach na území nášho štátu máme však až z 13. storočia (rok 1275 – Conradus apotecarius Pragensis, 1310 – Bratislava, 1394 – Košice).

Rozvoj farmácie v období do konca 18. storočia bol úzko spojený s lekárňou (lekárenstvom), ako dovtedy jediným odvetvím, ktoré spájalo funkciu praktického odvetvia zdravotníctva s funkciou bádateľskou. V chemiatrickej etape rozvoja, vplyvom predstáv Paracelsa o chemickom pôvode cho-roby, sa predmetom záujmu farmaceutov – lekárnikov, stala príprava nových anorganických chemic-kých liečiv. Lekárnici sa naučili vyrábať ako nové liečivá soli arzénu, olova, ortuti, antimónu, železa, zlata, medi, zinku atď. novými extrakčnými metódami sa v lekárňach pripravujú elixíry, tinktúry, kvint-esencie a predovšetkým chemické liečivé prípravky. Obdobie chemiatrie a jej doznievanie (do konca 18. storočia) sa pokladá za zlatý vek lekárenstva, v ktorom vystúpila do popredia výrobná činnosť lekární a vzrástol ich počet.

Chemiatrické zameranie lekárenskej prípravy (výroby) liečiv znamenalo, že lekárnici získali bo-haté preparatívne skúsenosti a lekárne sa zmenili súčasne aj na najlepšie vybavené chemické pracoviská svojej doby. Lekárne plnili v oblasti farmácie funkciu výskumu, výroby, kontroly a výdaja liečiv s tým, že sa podieľali aj na vzdelávaní farmaceutov. Z farmaceutov (lekárnikov) v 17. až 18. storočí sa zaslú-žili o rozvoj farmácie (chémie) najmä:

• J. E. Böttger (1682 – 1719) objavil výrobu porcelánu;
• S. Marggraf (1709 – 1782) objavil sacharózu v repe;
• W. Scheele (1742 – 1786) objavil chlór, kyslík, glycerín, kyselinu vinnú, kyselinu mliečnu;
• F. W. Sertürner (1783 – 1841) zakladateľ chémie alkaloidov, izoloval morfín.

Na búrlivom rozvoji farmácie (lekárenstva) mali samozrejme v chemiatrickej etape jej rozvoja vplyv aj nové poznatky mimo jej rámca a to hlavne v botanike, biológii a chémii. V tejto súvislosti treba spomenúť nové vedecké poznatky, o ktoré sa zaslúžili títo vedci:

• C. Linné (1707 – 1778) zakladateľ vedeckej botanickej a zoologickej systematiky;
• J. E. Purkyně (1787 – 1869) popísal bunku ako základnú stavebnú jednotku živočíchov aj rastlín;
• F. Wöhler (1800 – 1882) syntézou močoviny (organická zlúčenina) z anorganických zlúčenín dokázal, že medzi anorganickými a organickými zlúčeninami nie je podstatný rozdiel.

Uvedený rozvoj vedy mal za dôsledok, že až do konca 18. storočia nediferencovaný odbor – far-mácia, predstavovaný lekárenstvom, sa postupne diferencuje na špecializované vedecké farmaceutické odbory, ktoré predstavujú:

• farmakognózia – veda o prírodných liečivách;
• farmaceutická chémia – veda o chemických (syntetických liečivách);
• galenická farmácia – veda o liekových formách (prášky, roztoky, čapíky, injekcie, tablety, atď.);

• farmakológia – veda o účinku liekov.

Okrem uvedených vedných farmaceutických disciplín si udržuje až do súčasnosti významné posta-venie lekárenstvo ako vedecko-odborné odvetvie farmácie. Okrem lekárenstva od druhej polovice 19. storočia a hlavne od začiatku 20. storočia, predovšetkým zásluhou rozvoja chemického priemyslu, možno zaznamenať prudký rozvoj farmaceutického priemyslu. Uvedená skutočnosť má za následok, že príprava liekov z lekární sa v podstatnej miere mení na hromadnú priemyslovú výrobu. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť sa presúva v rámci lekárenstva jej vedecko-odborná činnosť do oblasti informatiky o liekoch. Určitá časť prípravy (výroby) a kontroly liekov (2 – 10 %) je až do súčasnosti situovaná do lekární a zostáva významnou časťou pracovnej náplne lekárnika.

 

3.   Liekopis – základný normatív liečiv

 

Účinnú a bezpečnú farmakoterapiu je treba zabezpečiť aj legislatívno-normatívne. V súčasnej dobe vo všetkých vyspelých krajinách túto úlohu plní liekopis. Na území nášho štátu až do roku 1947 na Slovensku plnil túto úlohu Uhorský liekopis, 3. tretie vydanie z roku 1909 (Pharmacopoea Hungarica). V Čechách platil do roku 1941 Rakúsky liekopis, 8. vydanie (Pharmacopoea Austriaca) a potom až do roku 1947 Nemecký liekopis, 6. vydanie (Deutsches Arzneibuch) z roku 1926. Prvý Československý liekopis (Pharmacopoea Bohemoslovenica) vyšiel až v roku 1952. Druhé vydanie Československého liekopisu (ČSL 2) vyšlo v roku 1959. Do roku 1987 platil ČSL 3 z roku 1972. V roku 1987 zabezpečoval legislatívno-normatívnu stránku liečiv ČSL 4.

ČSL 4 sa skladá z troch zväzkov, v ktorých zahrňuje súbor nariadení, návodov, predpisov o vlastnostiach, výrobe, kontrole, dávkovaní a uchovávaní liečiv, čo všetko vytvára záruku bezpečnej a kvalitnej farmakoterapie.

V roku 1997 vstúpil do platnosti Slovenský liekopis 1, ktorý sa bude vydávať po častiach. Prvý zväzok obsahuje všeobecné úvodné state, články analytických metód a všeobecné články liekových foriem.

Slovenský liekopis vychádza z materiálov Európskej liekopisnej komisie a jeho obsah sa prispôsobuje Európskemu liekopisu Ph. Eur. 3. Cieľom je podieľať sa na ochrane zdravia tým, že obsahuje záväzné normatívy kvality liečiv a liekov, ktoré musia dodržiavať všetci pracovníci, ktorí sa liečivami a liekmi v akejkoľvek podobe zaoberajú. Stanovená kvalita je jednou zo základných záruk bezpečnosti liekov pre pacientov a iných užívateľov. Normatívy uľahčujú voľný obeh liekov v rámci európskeho priestoru, zaručujú rovnakú kvalitu liečiv a liekov exportovaných do krajín mimo Európskej únie a importovaných z krajín mimo Európskej únie do krajín, ktoré sú signatármi Dohody o vy-pracovaní Európskeho liekopisu.